7 dní v kocke: Čurillovci ostávajú problémom. Súd nespochybnil ich obvinenia

Čurillovci po tomto týždni oslavujú malé víťazstvo. Súdny proces, ktorý mal rozhodnúť o ich vine alebo nevine, sa nekoná. Sudca odmietol obžalobu a kauzu vrátil na začiatok.

Progresívne médiá – hlavný spojenec čurillovcov – to komentujú ako ďalší dôkaz, že sú čistí. A mýlia sa, ako obyčajne. Sudca odmietol obžalobu len pre procesné chyby počas vyšetrovania. Namietal hlavne to, že vyšetrovateľ inšpekcie bol zaujatý, lebo mal osobné spory s jedným z obvinených. Je to zvláštny argument. Vo vojne policajtov mali predsa spory všetci zúčastnení.

Sudca však nemal výhrady k podstate veci: k obvineniam čurillovcov z vážnych zločinov pri vyšetrovaní. Podozrenia sú dôvodné, vyšetrovanie a stíhanie má pokračovať, odkazuje súd.

Čurillovci teda neuspeli so svojou kľúčovou tézou – že skutky, z ktorých sú obvinení, nie sú trestné činy. V tejto najdôležitejšej veci ich sudca Hajduk nepodržal. A zrejme ani nemohol. Podozrenia sú príliš vážne a dobre zdokumentované na to, aby sa dali hodiť do koša.

Mimochodom, keď sme už pri argumentoch ad hominem a zaujatosti, ako celkom nestranný sa nejaví ani sudca Hajduk. Roky pracoval (ako asistent) pre sudcu Najvyššieho súdu Klimenta.

Kliment mal blízke osobné väzby na Daniela Lipšica. Po voľbách 2020 sudca Kliment kandidoval na generálneho prokurátora – s podporou premiéra Igora Matoviča. Pre časť koalície, hlavne pre Borisa Kollára, však bolo neprijateľné, aby Lipšicova skupina ovládla aj Úrad špeciálneho prokurátora, aj generálnu prokuratúru. Lipšic v parlamente prešiel, Kliment nie.

Vo februári 2026 nakoniec sudca Hajduk (blízky Klimentovi) tvrdí, že podozrenia o trestnej činnosti čurillovcov sú dôvodné. A majú sa nanovo vyšetriť – už bez procesných chýb a s nezaujatým vyšetrovateľom inšpekcie.

V praxi to znamená, že stíhaní čurillovci získali čas, no nie certifikát o nevine. Bitka pokračuje.

Čurillovci nie sú obvinení len z tvrdých praktík pri vyšetrovaní. Sú obvinení zo zneužívania policajnej moci, z manipulovania výpoveďami svedkov a z účelového stíhania tých, ktorí im išli po krku – policajnej inšpekcie a SIS.

Začalo sa to v roku 2021 zisteniami policajnej inšpekcie, že vyšetrovatelia NAKA okolo Čurillu manipulujú výpoveďami svedkov. Konkrétne išlo o takáčovcov Petra Petrova (Tiger), Mateja Zemana a Csabu Dömötöra. Mali ich vopred inštruovať, ako majú vypovedať pred vyšetrovateľom. „Dodávateľ svedeckých výpovedí“ Petrov mal za to získať výhody pri vyšetrovaní jeho trestnej činnosti.

Keď sa druhá strana, inšpekcia, pokúsila zadržať a vypočuť trojicu svedkov, ktorí boli podozriví z nadpráce pre čurillovcov, rýchlo narazila. Petrov a jeho svedkovia dostali z NAKA odkaz, aby sa nezdržiavali doma. Raziu inšpekcie sa dokonca pokúšal prekaziť vtedajší policajný prezident Kovařík – z dovolenky v Chorvátsku. To už smrdelo marením vyšetrovania inšpekcie.

Krátko nato prešla NAKA do protiútoku. Čurillovci vypracovali plán na zadržanie a stíhanie ľudí z policajnej inšpekcie. Chceli ich strčiť do väzby.

Nakoniec sa to otočilo a vo väzbe skončili čurillovci. Za zneužívanie právomoci. Neskôr boli síce prepustení, no ostali stíhaní. A stíhaní sú dodnes. Aj po rozhodnutí sudcu Hajduka.

Trestný rozmer kauzy však nie je tým najvážnejším. Po roku 2021 a vojne v polícii sa ukázalo, že čurillovci (spolu s Lipšicom a Matovičom) okolo seba vybudovali policajnú mašinériu, ktorá zašla ďaleko za hranice pravidiel a práva.

Ich „biznis model“ bol primitívny, hrubý a účinný. Rozbehli kolotoč väzobných stíhaní (preventívneho zatvárania ľudí bez súdneho procesu). Pričom väzba nemala slúžiť ako krajné opatrenie, ale ako bežný nástroj na vynucovanie priznaní a ďalších udaní.

Fungovalo to. Prinášalo to veľké výsledky, ktoré voličom sľubovali Matovič s Lipšicom. No zvrhávalo sa to do rozsiahleho porušovania práv obvinených. A do kšeftovania s výpoveďami zločincov, ktorí sa po udaniach menili na „kajúcnikov“. Zločincov ako Makó, Beňa, Slobodník, Imrecze strašili dlhoročnou väzbou a odsúdením na 25 rokov. Po sérii udaní, pod ktoré sa podpísali, všetci skončili na slobode.

Získali ochranu. A nielen ochranu NAKA a špeciálnej prokuratúry. Novinári, ktorí pracovali pre Lipšica a čurillovcov, poskytovali kajúcnikom mediálne služby. V nekritických rozhovoroch ich vykresľovali ako cenných spojencov v boji proti „mafii“, ktorí prešli očistou a pocítili zodpovednosť…

Stíhaní čurillovci boli nakoniec takí silní, že okrem oligarchov a politikov hnali alebo chceli hnať do väzby aj rivalov z inšpekcie, tajnej služby, BNÚ.

V lete 2023 dokonca udreli po stole a vynútili si odchod ministra vnútra Šimka. Dôvod? Šimkovi sa nepáčilo, že stíhaný Ďurka mal získať vedúcu funkciu v policajnej inšpekcii.

Skončilo sa to tak, že stíhaný Ďurka nastúpil na inšpekciu (ktorá má stíhať zločiny v polícii). A minister vnútra musel padať z vlády. Lebo stratil dôveru Hamrana, Lipšica a čurillovcov.

Choré.

Čurillovcom však treba uznať, že nie sú najväčšou časťou problému. Ich policajná mašinéria by nikdy nebola možná, ak by nemala rozsiahlu systémovú podporu. Podporu vlády, prezidentky, dozorovej špeciálnej prokuratúry, aktivistických sudcov a hlavne progresívnych médií…

Väčšina médií pri téme čurillovci nerobila kritickú žurnalistiku zameranú na ochranu práva, ale bezbrehý politický aktivizmus.

Mal geopolitickú pointu. Bol zameraný na potláčanie tých strán, ktoré neboli dostatočne proatlantické. Alebo dostatočne provojnové. A ak sa ich nedarilo potláčať politicky a mediálne, mala nastúpiť policajná akcia. A preventívne väzobné stíhanie.

To je hlavný hriech čurillovcov a ich mediálnej ochranky. Nechali sa vtiahnuť do politického a geopolitického boja.

Sú v ňom dodnes. A s vplyvnými ochrancami, ktorí sú často silnejší ako vláda.

Cez víkend sa Viktor Orbán postaral o zaujímavé historické priznanie. Potvrdil, že v roku 1999 americká (Clintonova) vláda prišla s nápadom, aby Maďarsko zaútočilo zo severu na Srbsko.

Táto téma nie je celkom nová. Pred troma rokmi ju spomenul srbský prezident Vučić. Keďže to bola informácia z druhej ruky, zapadla prachom.

Najnovšie to isté potvrdzuje priamo Orbán. Americký prezident Clinton mu v roku 1999 telefonoval a žiadal ho, aby Maďarsko otvorilo druhý front a udrelo na Srbsko. Buď priamo, alebo aspoň ostreľovaním.

Srbsko bolo v tom čase pod leteckými útokmi Spojených štátov a NATO. Išlo o agresiu v rozpore s medzinárodným právom, no vlády aj médiá ju ospravedlňovali ako „humanitárnu“. Oficiálnym dôvodom útoku NATO na Srbsko bola ochrana menšinových práv Albáncov z Kosova.

Srbská vláda udrela na ozbrojencov z Kosova, ktorí ohrozovali srbské komunity. Američania si následne vynútili vojenský zásah NATO – intenzívne bombardovanie Srbska.

Nešlo im len o ľudské práva. Hlavný dôvod bol geopolitický. Potrebovali okresať Srbsko – ako tradičného spojenca Ruska vo východnej Európe. Srbsko najskôr stratilo kontrolu na Bosnou, potom nad Kosovom. Nasledovala strata Čiernej Hory, ktorá neskôr vstúpila do NATO.

Clinton sa zrejme zahrával aj s myšlienkou, že Srbsko by mohlo stratiť časť Vojvodiny s početnou maďarskou menšinou. Možno by nešlo o spornú anexiu Maďarskom, ale o zmenu štatútu územia (niečo na štýl Bosny a Hercegoviny).

Maďarsko malo poslúžiť ako užitočný idiot. Útokom na Srbsko by podporilo bombardovanie v réžii NATO. A tlak na zrútenie srbskej vlády, ktorá bola, priznajme si, málo atlantická.

Mladý Viktor Orbán vtedy, v roku 1999, povedal nie. Teda, to je jeho prifarbená verzia. V skutočnosti povedal, že to s Clintonom preberú osobne neskôr, na samite NATO.

Rozhodujúcim hráčom, ktorý vtedy tento nápad kategoricky odmietal a žiadal Orbána, aby sa nenechal vtiahnuť do výbušnej americkej hry, bol Helmut Kohl. V tom čase už nebol nemeckým kancelárom, mal však vplyv na nemeckú aj európsku politiku. Orbána osobne varoval, aby nerobil rozhodnutia, ktoré by mohli nadlho destabilizovať Európu.

Bola to zrejme nemecká a európska diplomacia, ktorá Clintonovi vysvetlila, že separatizmus, zneužívanie menšín na vojenské ciele a prekresľovanie hraníc silou by bola krátka cesta. Clinton už svoje požiadavky na Maďarsko nezopakoval. Nemali by podporu Európy, ktorá sa vtedy – nie veľmi ochotne – zapojila len do bombardovania Srbska. Vlády a médiá o tom vtedy hovorili ako o „leteckej kampani“ s ľudskoprávnymi cieľmi.

Spomienky Orbána dokazujú, že Clintonovcov netrápili ľudské práva. Boli to bitky o sféry vplyvu. Proruské Srbsko malo byť zlomené a územne zredukované tak, aby nemohlo robiť suverénnu politiku.