Schutzova zlomená noha a guľky pre Fica. Čakáme na mŕtveho?
Premiér unikol smrti o vlások a zlomená noha v prípade 70-ročného človeka je tiež životu nebezpečná vec. Mali by sme konečne precitnúť.
Polícia obvinila útočníka, ktorý pred mesiacom napadol v nákupnom stredisku v Košiciach novinára Petra Schutza a úderom mu privodil pád a zlomeninu nohy.
Potešil som sa policajnej práci, lebo Schutza poznám a viem, že jeho výroky o „kvičaní neočkovaných“ a „dehumanizovaní smerákov“ sú prejavom jeho expresívneho, trochu bombastického štýlu, a samozrejme chybou a omylom, ale nie prejavom nenávisti. Lebo on taký nie je. A najmä som sa potešil, lebo obzvlášť takéto násilie neznášam.
A ešte jedna vec ma teší.
Ako neverili, že Schutza napadli
Keď sa pred mesiacom objavila správa, že Schutz bol napadnutý, v diskusiách na internete som sa stretával často s poznámkami, ktoré spochybňovali, že Schutz bol vôbec napadnutý. Že možno spadol sám, a ktovie či nebol opitý, a tak podobne. Bolo toho veľa.
No, tak fajn, už vedia, že si to nevymyslel. To je dobre.
Také spochybňovania nie sú pekné, ale, bohužiaľ, dajú sa očakávať. Voliči vládnej koalície nechcú veriť, že sa medzi nimi nachádzajú lámači novinárskych nôh. Chcú veriť, že patria medzi konateľov dobra. Keď už tí druhí sú konateľmi zla, však?
A tí druhí, voliči opozície, tiež veria, že sú na strane dobra. No a to sa tiež mýlia, lebo je to o čosi zložitejšie.
Tí druhí zase neverili, že na Fica bol atentát
Voliči opozície zase neverili, že v roku 2024 v Handlovej naozaj došlo k atentátu na Roberta Fica. Majú to dokonca potvrdené štatisticky. Podľa prieskumu v celej populácii, až tretina mala veľké alebo aspoň mierne pochybnosti, že atentát sa stal. Ale medzi voličmi Progresívneho Slovenska to bolo 65 percent. Predstavte si, dvaja z troch voličov PS neverili, že atentát sa stal. Asi tam v Handlovej tiekla nie krv, ale nejaký kečup, či čo.
Radi uveríme, že sme nevinné obete
Ale zato všetci radi uveríme, že sme nevinnými obeťami. Voliči opozície samozrejme verili, že útoku na Schutza sa nemohol dopustiť nikto spomedzi nich. A na otázku o atentáte každý volič vlády prekvapene odpovedal, že samozrejme sa stal. A určite si pomyslel, čo je to za hlúpa otázka. Veď iste.
Veríme, lebo chceme veriť. Neveríme, lebo uveriť by bolelo. Ide zrejme o okamžitý reflex, ktorým sa vyhýbame nepríjemnosti a vyhľadávame krátkodobé uspokojenie v našej duši.
Ale uviaznutie v príjemnom klame je len dočasným riešením. Z dlhodobého hľadiska je to život v neslobode. Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí, aj keď spočiatku sa budete cítiť blbo.
Mali by sme precitnúť
Mali by sme konečne precitnúť. Premiér unikol smrti o vlások a zlomená noha v prípade 70-ročného človeka je tiež životu nebezpečná vec. A skalní voliči vlády a skalní voliči opozície sa jedni na druhých pozerajú s pocitom, že tí druhí nemajú pravdu v ničom. Neuznajú si nič. Že tí druhí šíria nenávisť. Takáto situácia tu nebola desiatky rokov. A skôr sa to ešte zhoršuje. Naozaj čakáme na mŕtveho?
Ak by mal niekto dať o sebe znať, tak sú to tí voliči, ktorí nie sú skalní. Tí, čo volia tak, aby sa vyhli horšej voľbe. Tí, ktorí vedia, že nie sú jedni anjeli a tí druhí čerti. Tí, ktorí vidia, že jedni i druhí majú v niečom pravdu a v niečom sa mýlia. Tí, ktorým chýba tretia možnosť voľby. Takých voličov je veľa.
Len o nich nie je počuť. Čo je škoda. Opozícia i vláda by sa mali dozvedieť, že oni dohromady aj s ich vzájomnou nenávisťou nie sú celé Slovensko.
Treba o tom začať hovoriť.