Macron osciluje od mierotvorcu k Napoleonovi a späť

Francúzsky prezident Macron chce dialóg s Putinom. A najmä hovorí, že Európa potrebuje takú bezpečnostnú architektúru, do ktorej bude zahrnuté aj Rusko. Skrátka, čo bolo, bolo, teraz(ky) je Chcimírom.

U Macrona človek nevie, či ho má pochváliť alebo sa smiať. Poznáte jojo? Taká malá hračka na gumičke, ktorá kmitá zhora nadol a späť. Toto mi napadlo, keď som počul o tejto správe. Ale keďže sa nepatrí prirovnať francúzskeho prezidenta k čomusi takému, prirovnajme jeho myslenie radšej ku kyvadlu. To pôsobí dôstojnejšie.

Macron toto totiž hovoril už pred štyrmi rokmi tesne pred ruskou inváziou. Vo februári 2022 navštívil Putina v Moskve a potom novinárom povedal, že Európe chýba bezpečnostná architektúra, do ktorej by bolo začlenené aj Rusko. Trochu neskoro, ruské vojská sa už zhromažďovali pri ukrajinských hraniciach.

No samozrejme, že chýbala. Jediná bezpečnostná architektúra bolo rozširujúce sa NATO, ktoré rátalo aj s členstvom Ukrajiny, ktorá v ňom bude hrať úlohu Anti-Ruska. Toto už Macron otvorene nepovedal, ale toto myslel. Veď preto aj dôsledkom toho bola vojna a Rusko zaútočilo, čo už aj dopredu avizovalo, keď oznámilo, že podnikne nejaké „vojensko-technické opatrenia“.

Macronovi slúžilo ku cti, že to vtedy povedal. A že to aj po začiatku vojny zopakoval. Nezabúdajme, že vtedy NATO hovorilo ústami amerického ministra obrany Lloyda Austina, že cieľom podpory Ukrajiny je strategická porážka Ruska.

V júni 2022 Macron povedal, že ruská invázia bola ťažkou historickou a morálnou chybou, súhlasil so sankciami proti Rusku a zdôrazňoval pomoc Ukrajine v boji. To bol štandardný európsky postoj.

Dodal však niečo, čo už iní nehovorili. Macron hovoril, že chce mier, že treba zastaviť vojnu a treba s Ruskom rokovať. Samozrejme, naznačoval, že rokovanie by malo nastať po ukrajinskom vojenskom úspechu. A napokon Macron povedal, že na konci procesu bude to, že Ukrajinci, Rusi a všetci Európania budú spolu rokovať o zárukách bezpečnosti pre všetkých na európskom kontinente. Že Rusko tu stále je a bude, a tak.

Vtedy takto rozprávali iba pápež František a Macron. V tom júni 2022 som o tom napísal komentár, v ktorom som vyslovil s Macronom súhlas. Vrátane toho, že ruská invázia bola historickou a morálnou chybou.

Potom prešli dva roky vojny a kyvadlo Macronovho myslenia sa vychýlilo do úplne opačnej polohy. Vo februári 2024 sa z Macrona stal radikál. Na jeho pozvanie sa zišlo v Paríži dvadsať lídrov európskych členských štátov NATO. Macron otvoril otázku rozmiestnenia vojsk týchto štátov na území Ukrajiny.

Bola to v istom zmysle europeizácia ukrajinskej vojny a to tým najnevhodnejším spôsobom. Dovtedy to bolo tak, že roky vťahovali do konfliktu s Ruskom Američania Európanov, ktorí sa tomu trochu bránili. A zrazu to bol Macron, ktorý bol radikálnejší ako Američania, ktorí jasne odmietali vstup svojich vojakov na Ukrajinu.

Premiér Fico pred odchodom na tú poradu napísal, že z témy, ktorá sa má preberať, mu ide mráz po chrbte. Veď iste, vojaci NATO aj vojaci Ruska spolu na Ukrajine, to vytváralo predpoklad na globálny vojnový konflikt.

A z Macrona sa stával akýsi nový Napoleon tiahnuci na východ. A od tej chvíle aj ďalší Európania, napríklad britský premiér Starmer, podporovali túto myšlienku. Po návrate Donalda Trumpa a jeho mierových iniciatívach Macron a Starmer opakovane trvali na tom, že mier môže byť iba za predpokladu, že Ukrajine budú dané bezpečnostné záruky práve rozmiestnením vojsk NATO na ukrajinskom území.  

To, čo Macron v Paríži navrhoval, bolo v priamom rozpore s tým, čo hovoril v roku 2022. Keď v roku 2022 hovoril o potrebe začlenenia Ruska do nejakého bezpečnostného systému, nepriamo tým priznával, že Rusko nemá žiadne bezpečnostné záruky a že sa cíti ohrozené členstvom Ukrajiny v NATO, a teda potenciálne vojskami NATO na Ukrajine pri ruských hraniciach.

A v roku 2024 už tomu nechcel rozumieť. Zrazu sa tváril, že treba ísť s vojakmi NATO na Ukrajinu, teda naplniť práve tú hrozbu, kvôli ktorej Rusi začali vojnu.

Takto sa nespráva zásadový politik, ale politik, ktorý si stále skúša nejakú rolu.

Ale kyvadlo nezastavíš a Macron si zase skúša starú rolu. Teraz je znovu tam, kde bol pred štyrmi rokmi. Vtedy chcel celoeurópsku bezpečnostnú štruktúru začleňujúcu i Rusko. Potom ju nechcel a teraz ju chce opäť. A chce o nej rokovať s Putinom. A samozrejme dodáva, že Rusko tu je a vždy bude, a tak podobne. Už to poznáme.

Rozdiel je v tom, že teraz vojna má už asi pol milióna mŕtvych. A na porážku Ruska to nevyzerá.

Potom, čo pred rokom Trump začal rokovať s Rusmi, Európania sa začali durdiť, že Európa tiež chce miesto pri rokovacom stole. A Macron hovorí, že túto otázku nemožno prenechať Američanom.  

Ale Európanov, vrátane Macrona aj našich progresívnych korčokovcov, za celý rok nenapadlo, že by mohli zdvihnúť telefón a zavolať Putinovi aj sami, bez Američanov. Ale vlastne, veď to bolo celé inak. Nechceli rokovať, boli zamilovaní do vojny. Rok hádzali do všetkých Trumpových návrhov vidly.

Či z toho rokovania s Putinom niečo bude, netušíme. Vzájomná dôvera je na nule.

My sa z toho Macronovho protipohybu trochu tešíme a trochu nám je nevoľno. Tešíme sa, lebo ak rokujú, tak je to vždy lepšie, ako keď sa nerozprávajú.

A trochu je nám nevoľno, keď sledujeme, ako sa vojnoví štváči, veľkí i malí, európski i tí naši slovenskí, budú krútiť, aby sa vykrútili z obrovskej tragédie, ktorú aktívne, či pasívne podporovali.

A ako to dopadne, nevieme. Nevieme ani to, kde bude Macronovo kyvadlo o pár mesiacov. Myslím, že ani on to nevie.