Keď sa ulica hrá na politiku

Kedysi, keď politika ešte oscilovala medzi pravicou a ľavicou, existovalo nepísané pravidlo, že ľavicovej politike svedčí ulica, zatiaľ čo pravicová, konzervatívna, je doma v kongresových sálach. Ľavica to chápala tak, že politika sa robí pre ľudí, teda zdola, zatiaľ čo konzervatívcom prekážal populizmus a dávali najavo, že sú niečo viac. Lenže časy, keď to bolo takéto jednoduché, sú preč.

Dnešná politika sa z ulíc a kongresových sál presťahovala na sociálne siete. Je to univerzálny priestor, v ktorom sa cítia dobre tak kultivovaní ľudia, ako aj grobiani, ľudia múdri, ale aj tí, čo veľa rozumu nepobrali. Virtuálne siete potom ponúkajú súkromie v sociálnych bublinách aj otvorený priestor pre inteligentnú konfrontáciu rozdielnych pohľadov, respektíve pre surovú bitku fanatikov, extrémistov či provokatérov. 

So zvyšujúcim sa vplyvom virtuálneho priestoru však silnejú aj snahy o jeho reguláciu. Nie je teda nepredstaviteľné, že sa politika napokon vráti do kongresových sál aj späť na ulicu.

Dnešné pokusy robiť u nás politiku na ulici majú na politickú realitu zanedbateľný praktický vplyv. Platí to pre čerstvú demonštráciu prezidentovho fanklubu, zároveň pre skoršie demonštrácie proti Fialovej drahote. Rovnako marginálny účinok sa dostavil bez ohľadu na to, že prezidentský happening sa tešil masívnej mediálnej podpore, zatiaľ čo kritiku svojho Fialu médiá dôsledne ignorovali a aktívne zamlčiavali. 

Ulica je miestom stretnutia spriaznenej časti občanov, ktorí sa navzájom utvrdzujú vo svojom názore. To nie je málo, no na zmenu pomerov to nestačí a demonštranti si uvedomujú, že ich skandovanie nebude vypočuté, pretože prehrali voľby.

Aby ulica zmenila režim alebo presadila prevrat, museli by si demonštranti namiesto prostoduchých vulgarít na papierových kartónoch priniesť zápalné fľaše a železné tyče, ako to bolo na kyjevskom Majdane. K tomu by museli mať spriaznených ostreľovačov, ktorí v dave postrieľajú pár demonštrantov. 

O zmenu režimu by potom museli mať záujem bohatí sponzori kalkulujúci s tým, že na prevrate zarobia. Nič z toho na mierumilovných demonštráciách v Prahe nepozorujeme, pretože ich účastníci sa prichádzajú zabávať. Úplne im postačí, keď pourážajú konkurenciu a o sebe vyhlásia niečo pekné.

Nenásilné demonštrácie majú u nás dlhú tradíciu. Václavské či Staromestské námestie si iné ani nepamätajú. Svätý Václav zo svojho koňa prihliadal davom, ktoré vykrikovali slávu republike, Hitlerovi, komunistickej strane, československým hokejistom po víťazstve nad Sovietmi alebo Občianskemu fóru. 

Na miestach, kde jasajúci Pražania každoročne oslavovali prvé máje, sa dnes ich potomkovia vyznávajú z lásky ku komunistickému rozviedčikovi, ktorý sa ako polepšený hriešnik vypracoval na fešného prezidenta.

Svätého Václava už sotva niečo prekvapí. Má so svojím národom svätú trpezlivosť a dohliada len na to, aby sa na jeho námestí nenosili tie molotovove koktaily a železné tyče. 

Keď politiku robí ulica, má to veľa spoločného s divadlom. Raz je na repertoári dráma, inokedy komédia, raz sa úloh politického predstavenia ujmú amatéri – ochotníci, inokedy profesionálni herci a herečky, no vždy je dobré si pripomínať, že sledujeme hru na politiku, nie politiku samu. 

Tieto pouličné predstavenia nič nevyriešia, ale ani nikomu neublížia. Niekomu pozdvihnú náladu, inému žalúdok, no eufória aj znechutenie sa vytratia v čase. Aj tentoraz sa napokon námestie vyprázdnilo a posledné slovo mala upratovacia čata, ktorá po demokratoch pozametala bordel.