Publikované v Novej republike 17. februára 2023

Občas z militantnej liberálnej bubliny, družiacej sa kdesi v platenom obsahu, presiakne do otvoreného priestoru nejaká toxická zlátanina či jedovatá slina. Najlepšie je na to nereagovať, radšej to prekročiť, než do toho šliapnuť. Sú ale výnimky z pravidla, kedy reakcia dáva zmysel. To je prípad komentára publicistu Martina Šimečku, môjho niekdajšieho priateľa, k výzve Mier a spravodlivosť.

Problém s podobnými moralistami, ktorí sa považujú za arbitrov v otázkach dobra a zla je, že ako osvetári namiesto vecnej analýzy zosmolia ľahkým perom propagandistický gýč. Šimečkov problém je akési prchavé, selektívne čítanie, kedy mu v texte unikajú celé dlhé pasáže, takže nakoniec nepochopí pointu. Stáva sa to autorom, ktorí majú hlavu tak plnú seba, že sa im tam už nezmestia cudzie myšlienky. Tí, čo vedia písať (Šimečka je dobrý spisovateľ) často nevedia čítať. Sú akoby pologramotní a prevalí sa to, keď si trúfnu na recenziu.