Dá sa šťastie kúpiť?

Jó, vždyť víš, štěstí je krásná věc,
štěstí je tak krásná a přepychová věc,
ale prachy si za něj nekoupíš.

Horáčkov text pesničky naspievaný Richardom Müllerom by sa páčil Jonathanovi Haidtovi. Znie to totiž ako niečo, čo by zatrúbil slon, ktorého americký psychológ v roku 2006 predstavil vo svojej knihe Hypotéza šťastia.

Slon, ktorý sa dostal aj na Haidtove obálky, nie je skutočným zvieraťom, ale metaforou. Psychológ si ju požičal od Buddhu. Zjednodušene povedané, jazdec na slonovi je obrazom pre ľudskú myseľ, pričom slon predstavuje podvedomie a jazdec vedomie. Alebo – slon je automatika a jazdec pokus o jej kontrolu.

Keď ste sa niekedy zamýšľali, prečo je také ťažké odolať čokoládovému zákusku, ktorý pred vás niekto položil na stôl, môže za to práve slon. Ten sa podľa amerického psychológa vyvinul už pred stovkami tisíc rokov, kedy prví predstavitelia nášho druhu žili v tlupách a lovili divú zver.

Rovnako ako dlhoveký 5-tonový slon, ide o naozaj starý a silný fenomén. A táto časť ľudskej psychiky je stále zaseknutá v dobe kamennej, kedy nám išlo o prežitie.

Tučné a sladké pokrmy? Sem s nimi, volá slon. Lebo keď má prístup k výživným potravinám, chce sa nimi zásobiť. Po príchode zimy už môže byť ťažšie dostať sa k potrave a v časoch, kedy ľudské automatické psychické procesy vznikali, tuková vrstva nezriedka rozhodla, či ste sa dožili jari.

Jedlo nie je to jediné, čomu slon predsedá. Táto starodávna časť človeka je podľa Haidta citlivá aj na hrozby z okolia. Pre lovca a zberača totiž bolo otázkou života a smrti všímať si známky výskytu predátorov alebo ohrozujúcich prírodných javov, a tak človek venoval pozornosť skôr hrozbám než pôsobivým východom slnka.

Dodnes má ľudská automatika sklon vnímať skôr to negatívne alebo potenciálne ohrozujúce. Dnes už síce nejde o tigrie stopy, ale povedzme zamračenú šéfovu tvár alebo jeden negatívny komentár pod vaším príspevkom na Facebooku.

Ako s tým súvisia peniaze a prečo by sa teda Haidtovi páčila Müllerova pesnička? Okrem potravy a hrozieb slon donekonečna rieši aj hierarchiu v tlupe.

„Slona vyformoval prirodzený výber tak, aby vyhrával a súčasťou jeho stratégie je zapôsobiť na ostatných, získať ich obdiv a umiestniť sa na stupienkoch víťazov,“ píše autor. Automatickej časti našej psychiky teda podľa neho omnoho viac záleží na prestíži než na šťastí.

„Slon pôjde za svojimi evolučnými cieľmi aj vtedy, keď sa väčšie šťastie dá získať inde“, dodáva Haidt, pričom prestížou rozumie nielen vysoké postavenie či spoločenský vplyv, ale aj peniaze alebo luxusné produkty.

Lenže kartón marlboriek, o ktorom Müller spieval v osemdesiatych rokov, a dnes by metamorfoval na drahé autá, hodinky či zlaté retiazky, podľa Haidta vedie do slepej uličky.

„Hnanie sa za luxusným tovarom je pascou; je to slepá ulička, do ktorej sa ľudia mylne vrhajú v presvedčení, že im prinesie šťastie.“ Nejde tu však o klišé v zmysle „peniaze nie sú všetko“, vysvetlenie je omnoho prozaickejšie.

Luxusné hračky, povýšenie v práci, mladšie frajerky alebo novinárska cena pocit šťastia naozaj zvyšujú. Pointou však je, že iba na chvíľu. Potom podľa autora Hypotézy šťastia nastupuje adaptácia. A zvyknúť si viete aj na výhru v lotérii.

Autor sa nebojí extrémnych príkladov a výhru 20 miliónov dolárov v lotérii primeriava k ochrnutiu na obe nohy. „Samozrejme, vyhrať v lotérii je lepšie než zlomiť si chrbticu, ale nie o toľko, o koľko by ste očakávali,“ tvrdí Haidt.

Pretože hoci si to neuvedomujeme, dokážeme sa podľa autora adaptovať na takmer čokoľvek. „Do roka sa výherci v lotérii a ochrnutí na obe nohy (v priemere) takmer úplne vracajú na svoju základnú úroveň šťastia,“ uvádza v knihe Haidt, pričom vychádza z psychologických prieskumov.

Základná úroveň šťastia, na ktorú sa po adaptácii na výhru v lotérii, ochrnutie alebo čokoľvek iné človek vracia, pritom podľa Haidta pramení najmä z genetickej výbavy.

Ste vo všeobecnosti spokojný človek? Podľa autora Hypotézy šťastia ste pri narodení vyhrali v kortikálnej (mozgovej) lotérii. Niektoré deti sa totiž vraj rodia s predispozíciou na šťastie či pozitívny pohľad na svet.

Menej šťastná množina (do ktorej sa radí aj sám autor) si však nemusí zúfať. Haidt nás povzbudzuje, že svoju základnú úroveň šťastia môžeme zvyšovať prostredníctvom kognitívno-behaviorálnej terapie alebo antidepresív.

Ak by ste však predsa len pociťovali nejaké to zúfalstvo, na ktoré ste podľa Haidta predisponovaní, mám ešte jednu dobrú správu. Aj podľa výskumov, ktoré cituje autor, sa napokon dá šťastie kúpiť aj za peniaze.