7 dní v kocke: Proces s Bombicom potvrdzuje stres a krízu „liberálnej demokracie“

Prehľad začneme procesom s Danielom Bombicom. Dokresľuje absurdnosť doby. Vo viacerých rovinách.

Je zvrátené, aby občan za „nebezpečné slová“ alebo „nebezpečné názory“ skončil za mrežami preventívne. Teda ešte pred skončením vyšetrovania a pred rozhodnutím súdu o jeho vine.

Dôležitá poznámka: stíhanie Bombica je v poriadku. Je zrejmé, že to s agresívnym vystupovaním, extrémistickým slovníkom alebo mediálnymi útokmi na nepriateľov preháňal. Súd rozhodne, či to preháňal až do krajnej, trestnej roviny. Počkáme si.

Neprijateľné je však to, že občan Bombic si na rozhodnutie o vine alebo nevine musí počkať za mrežami. Musí sa brániť spoza múrov väzby. Na to sme boli zvyknutí pri nebezpečných teroristoch, mafiánoch a organizovanom zločine. Nie pri procesoch, kde na seba narážajú sloboda slova a ochrana „liberálnej demokracie“.

Medzi predbežným uväznením Bombica a obvineniami, ktoré začal riešiť súd, je silný kontrast. Bombic je obžalovaný zo série skutkov, ktoré sú prislabé na väzbu. A možno sú prislabé aj na proces v tom rozsahu, ako sa prezentuje.

Občan Bombic je obžalovaný z odkazov na „zakázanú knihu“ (Protokoly sionských mudrcov), z rečí o potrebe zabezpečiť budúcnosť pre biele deti, z protirómskej rétoriky po zabití jeho učiteľa vo Vrútkach, z ukazovania znaku OK prstami. A nakoniec z online (slovných) útokov na novinárku a aktivistu, s ktorými bol v konflikte v mediálnom éteri.

To všetko sú skutky, za ktoré by mal byť stíhaný – až do verdiktu súdu – na slobode.

Neobstoja ani námietky, že Bombic sa profiluje ako radikál, neonacista, rasista či antisemita. Rasistické a antisemitské názory sú odporné. No nie sú trestné. Trestné je až také šírenie rasovej nenávisti, ktoré by ohrozovalo bezpečnosť konkrétnych skupín ľudí.

Ešte pred pätnástimi rokmi by bolo absurdné, aby boli radikáli zatváraní preventívne, pred verdiktom súdu a po kampaňovom kriku médií. K slobodnej západnej spoločnosti patrili aj radikálne či dokonca extrémistické strany. Bojovalo sa proti nim politicky a mediálne.

Extrémistické hlasy vznikali, zanikali – a roztápali sa v kotli slobodnej spoločnosti. Nespôsobovali paniku. Prečo? Lebo slobodná spoločnosť bola silná, odolná, otvorená. Radikálov a extrémistov tolerovala ako otravnú, ale prirodzenú súčasť slobodného sveta. Sloboda slova tu predsa nie je len pre tých, ktorí sa páčia porote.

Dnes je všetko inak. Máme tu rozsiahle siete špecializovaných lovcov extrémistov. A programový tlak na sledovanie a stíhanie vnútorného nepriateľa.

Strážcovia „liberálnej demokracie“ sú v panike a vynucujú si tvrdý postup. Prečo? Lebo kedysi slobodná spoločnosť je v kríze. Stráca vnútornú silu, odolnosť, sebavedomie, podporu. Od slobodnej spoločnosti sa plazivo posúvame ku kontrolovanej spoločnosti. Cenzurovanej a postihovanej za slová a názory, ktoré niekto vyhodnotí ako nebezpečné…

Starú slobodnú éru má nahradiť nový poriadok. Vynucovať si ho majú dozorcovia „liberálnej demokracie“. Médiá, aktivisti z tretieho sektora, súkromné bezpečnostné agentúry typu Gerulata či Infosecurity, lovci hoaxov ako Púchovský, lovci extrémistov… Po tomto predvoji politických aktivistov má udrieť štát – justičným aktivizmom.

Slovo „liberálna demokracia“ dávame zámerne do úvodzoviek. V podaní novodobých strážcov poriadku už nie je ani liberálna, ani demokracia.

Sloboda vrátane slobody slova je čoraz viac potláčaná. Liberáli vymierajú a menia sa na progresívnych cenzorov, ktorí chcú potlačiť odpor a prevychovať svet na svoj obraz. A demokracia? „Demokrati“ vyhlasujú vojnu víťazom volieb. A nijako sa netaja zámerom hnať ich za mreže ako bezpečnostnú hrozbu.

Bombicov príbeh je ukážková zrážka radikála s politickými aktivistami a ochrancami „liberálnej demokracie“. To je ďalšia absurdná rovina jeho procesu.

Bombic začínal ako malý bloger, ktorý rád kopal do progresívcov, do LGBTI hnutia, do pandemických a očkovacích manévrov, do NATO či EÚ. Tvrdil, že nový koronavírus bol vyvinutý ako biologická zbraň. Tvrdil, že masaker v Buči na Ukrajine v apríli 2022 zinscenovali britské tajné služby, aby zmarili mierový proces.

Keď ho začali sledovať stovky tisíc ľudí, narazil na poriadkovú mašinériu. Rozpracovali ho špecialisti zo súkromnej spoločnosti Gerulata Technologies (previazanej s Esetom), agentúry Infosecurity (založenej poradcom ministra Naďa), z médií. Nasledovali online prestrelky a konflikty s novinárkou Zuzanou Hanzelovou zo Sme a aktivistom Michalom Štromajerom z Gerulata Technologies, pri ktorých Bombic vystupoval hrubo a vulgárne.

Po zrážke s aktivistami a médiami sa Bombicov prípad posúval na vyššie poschodia. Rozpracoval ho David Púchovský, v tom čase zástupca policajného prezídia a správca štátnej stránky „Polícia SR“. A začali na ňom pracovať NAKA, Lipšicova špeciálna prokuratúra, sudkyňa Pamela Záleská… Mediálny zápas prerástol do trestnoprávneho.

Alebo inak: po mediálnom tribunále nasledoval politický. A nakoniec súdny.

Pôvodne bol pritom Bombic stíhaný na slobode. A istý čas aj na diaľku (žil v Londýne). Smer ho vo voľbách 2023 mediálne využil ako spojenca na oslabovanie Republiky. Úspešne. V januári 2025 Bombica po medzinárodnom zatykači eskortovali na Slovensko.

Tlak na väzbu vtedy súd – celkom pochopiteľne – zamietol.

K obratu prišlo až potom, čo Bombic ohlásil zámer chodiť do parlamentu. Ako zástupca verejnosti. To bola pre progresivistov červená čiara. Vnímali to ako hrozbu a neprijateľný precedens. Žiadali, aby údajného „nácka“ Bombica odpratali a strčili do väzby ešte počas vyšetrovania. Uspeli.

Keďže proces je politicky prepálený a široko sledovaný, straty zrejme nebude mať len Bombic, ale aj druhá strana.

Bombicov obhajca David Lindtner veľmi tvrdo zaútočil na progresívne médiá (Denník N, Sme, Aktuality). Obvinil ich z politického aktivizmu a mediálnej šikany občana Bombica, z porušovania prezumpcie neviny. A nakoniec ich verejne obvinil aj z toho, že slúžia záujmom západných spravodajských služieb.

Keď o tom informoval na Facebooku bloger Pavel Kapusta, jeho status bol rýchlo zmazaný. Zrejme po podnetoch aktivistov na spoločnosť Meta (Facebook). Informovanie o procese má byť selektívne. So zborovým krikom médií a s umlčiavaným obhajcom.

Takto to vyzerá, keď sú „liberálni demokrati“ v strese. A keď trpia zníženým sebavedomím.

Problémy iného druhu padajú na hlavu aktivistky Marty Šimečkovej. A tým aj na hlavu jej syna Michala Šimečku a PS.

Audit potvrdil, že občianske združenie Projekt Fórum pracovalo so štátnymi dotáciami protiprávnym spôsobom. Na tú istú vec čerpali dotácie z dvoch alebo aj z troch verejných zdrojov. Išlo o 70-tisíc eur, z ktorých smrdí dotačný podvod alebo neoprávnené čerpanie štátnych financií.

Šimečková sa bráni, že išlo len o chybu, nedorozumenie. A nikomu vraj nebola spôsobená škoda, lebo jej mimovládny spolok použil každé euro na prospešné účely.

Sú to chabé výhovorky. Škoda predsa vznikla štátu, ktorý za ten istý projekt platil dvakrát. Alebo aj trikrát. Pričom časť duplicitných platieb išla na odmeny pre Šimečkovú a jej spoločníčku (celkovo 45-tisíc eur). A škoda nepriamo vznikla aj tým, ktorí od štátu nedostali ani cent, lebo peniaze neoprávnene zhltol Projekt Fórum.

Rada EÚ definitívne schválila zákaz dovozu ruského plynu do Únie. Zákaz bude platiť už od budúceho roka.

Toto nariadenie EÚ zasiahne hlavne Slovensko a Maďarsko, vnútrozemské štáty, ktoré dokážu len ťažko nahradiť v plnom rozsahu ruský plyn za iný.

Mimochodom, donedávna to priznávala aj EÚ. V roku 2022, keď zaviedla obchodné sankcie na ruskú ropu, bol plyn z obmedzení vyňatý. Dôvod: Únia priznala, že potrubný plyn z Ruska nie je možné nahradiť. Aspoň nie v plnom rozsahu a za primeranú cenu.

Dnes už úradníci z Bruselu uvažujú inak. Direktívne a bez ohľadov na potreby členských štátov.

Ešte horšie je, že EÚ to prevalcovala protiprávnym spôsobom.

Až doteraz spadali obchodné (energetické) blokády Ruska pod režim sankcií. Tie mohli platiť vždy len dočasne. A vždy len po súhlase všetkých krajín EÚ. Stačilo jediné právo veta – a takéto drastické rozšírenie sankcií by neprešlo, lebo by poškodzovalo životne dôležité záujmy európskych štátov.

Únia nakoniec obišla právo veta trikom. Presnejšie podvodom. Tvrdí, že zrazu už nejde o sankcie proti Rusku, ale o vnútorné nariadenie, ktoré má posilniť energetickú stabilitu. A na takéto nariadenie stačí väčšina hlasov. Slovensko aj Maďarsko boli prehlasované.

Keďže išlo o podvod a porušovanie pravidiel Únie, Maďarsko a Slovensko nariadenie napadnú žalobou. Dúfajme, že bude úspešná.

Problém je v tom, že rozhodovanie môže trvať roky. Dovtedy si budeme priplácať za nákladnú prepravu LNG plynu. Následky budú likvidačné hlavne pre priemysel, ktorý bol odkázaný na cenovo dostupné energie.

Časom budú trpieť aj domácnosti. Štátna pomoc pri vyrovnávaní vysokých cien energií nemôže trvať dlhodobo.

Optimálnym riešením nie je len žaloba ani tlak na prehodnotenie nariadenia. Veľké poctivé riešenie by malo byť hlbšie: zamerané na mierové dohody. Aby sa obnovila nielen bezpečnosť na kontinente, ale aj voľný obchod s cenovo dostupnými energiami.

Bez nich bude návrat k prosperite Európy a Európanov nemožný.

Štvrtý bod prehľadu bude patriť Spojeným štátom, v ktorých sa rozkladá poriadok. Boj Trumpovej vlády proti nelegálnej migrácii po viacerých krvavých incidentoch narazil.

Trump a federálni agenti ICE, ktorí mali potláčať odpor proti deportáciám imigrantov, majú po rozsiahlej rebélii dve možnosti. Buď celou silou potlačia protesty, čím budú riskovať krvavé zrážky (a časom možno aj stíhanie). Alebo ustúpia. A budú riskovať, že vládny „existenčný boj“ proti nelegálnej migrácii sa rozpadne. Migračné vlny, ktoré sú silnejšie než vláda, budú pokračovať.

Pre amerických republikánov je to mučivá dilema. Ani jedno z riešení by neviedlo k poriadku, ale k rozkladu.

Je to daň za dlhodobé ignorovanie migračnej krízy. Zrejme vo viacerých západných krajinách presiahla bod, z ktorého niet návratu.

Navyše, v tomto boji Trumpova vláda nestojí len proti záplave migrantov. Po boku miliónov migrantov protestujú aj americkí progresívci – z politiky, z médií, z mimovládneho sektora. Často sa pritom opierajú o miestne vlády (guvernérov), ktoré federálnu politiku otvorene sabotujú.

Tí pozornejší si určite všimli, že protesty nehrotia migranti, ale skôr americkí demokrati. A ich tábor. Ignorujú policajné sily, aj za cenu ohrozenia vlastného života. Zrážky, ktoré si vyžiadali obete, následne hrotia progresívne médiá a ich kampane proti Trumpovej vláde.

V americkej spoločnosti to vrie. A bez náznaku riešenia.

Pripomína to prvú Trumpovu vládu a kampaň Black Lives Matter. Aj vtedy hnev čiernych Američanov masívne rozpaľovali kampane aktivistov a médií. Nakoniec neboli najväčšími radikálmi Afroameričania, ale americkí progresivisti. A ich revolučné, anarchistické požiadavky na zrušenie polície a silových zložiek.

Vtedy, v roku 2020, sa Trump zdráhal použiť silu. Jeho pozícia bola chabá. Rozklad poriadku a revolučné hnutie Black Lives Matter – masívne podporované médiami a demokratmi – prispelo k jeho volebnej porážke.

V rokoch 2025 a 2026 sa Trumpova vláda rozhodla použiť na potlačenie rebélie silu. Národná garda a federálni agenti tvrdo zasahovali vo viacerých štátoch. No výsledky boli ešte horšie než pred piatimi rokmi. Federálne silové zložky poriadok neobnovili. Pri konfliktoch v uliciach zabili niekoľko ľudí. A hnutie odporu poháňané krikom médií a progresívcov rastie do rozmerov, ktoré môžu Trumpovej vláde zlomiť krk.

Trump je na tom po roku vlády veľmi zle. Má dve možnosti, ako konať. Zlú a horšiu.

Niečo podobné platí aj o Spojených štátoch. Stále je to finančná a vojenská superveľmoc, ktorá dokáže tvrdo udrieť kdekoľvek vo svete. No presadiť vnútorný poriadok a suverenitu verejnej moci – to je už nad jej možnosti.

A nie, nie sú za tým iba čierne menšiny a hispánski imigranti. Pod rozvrat poriadku sa podpisujú aj iní, oveľa silnejší hráči. Tí, ktorých chce Trump už po druhý raz odstaviť od federálneho kormidla.