7 dní v kocke: Proces s Bombicom potvrdzuje stres a krízu „liberálnej demokracie“

Prehľad začneme procesom s Danielom Bombicom. Dokresľuje absurdnosť doby. Vo viacerých rovinách.

Je zvrátené, aby občan za „nebezpečné slová“ alebo „nebezpečné názory“ skončil za mrežami preventívne. Teda ešte pred skončením vyšetrovania a pred rozhodnutím súdu o jeho vine.

Dôležitá poznámka: stíhanie Bombica je v poriadku. Je zrejmé, že to s agresívnym vystupovaním, extrémistickým slovníkom alebo mediálnymi útokmi na nepriateľov preháňal. Súd rozhodne, či to preháňal až do krajnej, trestnej roviny. Počkáme si.

Neprijateľné je však to, že občan Bombic si na rozhodnutie o vine alebo nevine musí počkať za mrežami. Musí sa brániť spoza múrov väzby. Na to sme boli zvyknutí pri nebezpečných teroristoch, mafiánoch a organizovanom zločine. Nie pri procesoch, kde na seba narážajú sloboda slova a ochrana „liberálnej demokracie“.

Medzi predbežným uväznením Bombica a obvineniami, ktoré začal riešiť súd, je silný kontrast. Bombic je obžalovaný zo série skutkov, ktoré sú prislabé na väzbu. A možno sú prislabé aj na proces v tom rozsahu, ako sa prezentuje.

Občan Bombic je obžalovaný z odkazov na „zakázanú knihu“ (Protokoly sionských mudrcov), z rečí o potrebe zabezpečiť budúcnosť pre biele deti, z protirómskej rétoriky po zabití jeho učiteľa vo Vrútkach, z ukazovania znaku OK prstami. A nakoniec z online (slovných) útokov na novinárku a aktivistu, s ktorými bol v konflikte v mediálnom éteri. 

To všetko sú skutky, za ktoré by mal byť stíhaný – až do verdiktu súdu – na slobode. 

Neobstoja ani námietky, že Bombic sa profiluje ako radikál, neonacista, rasista či antisemita. Rasistické a antisemitské názory sú odporné. No nie sú trestné. Trestné je až také šírenie rasovej nenávisti, ktoré by ohrozovalo bezpečnosť konkrétnych skupín ľudí.

Ešte pred pätnástimi rokmi by bolo absurdné, aby boli radikáli zatváraní preventívne, pred verdiktom súdu a po kampaňovom kriku médií. K slobodnej západnej spoločnosti patrili aj radikálne či dokonca extrémistické strany. Bojovalo sa proti nim politicky a mediálne. 

Extrémistické hlasy vznikali, zanikali – a roztápali sa v kotli slobodnej spoločnosti. Nespôsobovali paniku. Prečo? Lebo slobodná spoločnosť bola silná, odolná, otvorená. Radikálov a extrémistov tolerovala ako otravnú, ale prirodzenú súčasť slobodného sveta. Sloboda slova tu predsa nie je len pre tých, ktorí sa páčia porote. 

Dnes je všetko inak. Máme tu rozsiahle siete špecializovaných lovcov extrémistov. A programový tlak na sledovanie a stíhanie vnútorného nepriateľa. 

Strážcovia „liberálnej demokracie“ sú v panike a vynucujú si tvrdý postup. Prečo? Lebo kedysi slobodná spoločnosť je v kríze. Stráca vnútornú silu, odolnosť, sebavedomie, podporu. Od slobodnej spoločnosti sa plazivo posúvame ku kontrolovanej spoločnosti. Cenzurovanej a postihovanej za slová a názory, ktoré niekto vyhodnotí ako nebezpečné…

Starú slobodnú éru má nahradiť nový poriadok. Vynucovať si ho majú dozorcovia „liberálnej demokracie“. Médiá, aktivisti z tretieho sektora, súkromné bezpečnostné agentúry typu Gerulata či Infosecurity, lovci hoaxov ako Púchovský, lovci extrémistov… Po tomto predvoji politických aktivistov má udrieť štát – justičným aktivizmom.

Slovo „liberálna demokracia“ dávame zámerne do úvodzoviek. V podaní novodobých strážcov poriadku už nie je ani liberálna, ani demokracia.

Sloboda vrátane slobody slova je čoraz viac potláčaná. Liberáli vymierajú a menia sa na progresívnych cenzorov, ktorí chcú potlačiť odpor a prevychovať svet na svoj obraz. A demokracia? „Demokrati“ vyhlasujú vojnu víťazom volieb. A nijako sa netaja zámerom hnať ich za mreže ako bezpečnostnú hrozbu.

Bombicov príbeh je ukážková zrážka radikála s politickými aktivistami a ochrancami „liberálnej demokracie“. To je ďalšia absurdná rovina jeho procesu.

Bombic začínal ako malý bloger, ktorý rád kopal do progresívcov, do LGBTI hnutia, do pandemických a očkovacích manévrov, do NATO či EÚ. Tvrdil, že nový koronavírus bol vyvinutý ako biologická zbraň. Tvrdil, že masaker v Buči na Ukrajine v apríli 2022 zinscenovali britské tajné služby, aby zmarili mierový proces.

Keď ho začali sledovať stovky tisíc ľudí, narazil na poriadkovú mašinériu. Rozpracovali ho špecialisti zo súkromnej spoločnosti Gerulata Technologies (previazanej s Esetom), agentúry Infosecurity (založenej poradcom ministra Naďa), z médií. Nasledovali online prestrelky a konflikty s novinárkou Zuzanou Hanzelovou zo Sme a aktivistom Michalom Štromajerom z Gerulata Technologies, pri ktorých Bombic vystupoval hrubo a vulgárne.

Po zrážke s aktivistami a médiami sa Bombicov prípad posúval na vyššie poschodia. Rozpracoval ho David Púchovský, v tom čase zástupca policajného prezídia a správca štátnej stránky „Polícia SR“. A začali na ňom pracovať NAKA, Lipšicova špeciálna prokuratúra, sudkyňa Pamela Záleská… Mediálny zápas prerástol do trestnoprávneho.

Alebo inak: po mediálnom tribunále nasledoval politický. A nakoniec súdny.

Pôvodne bol pritom Bombic stíhaný na slobode. A istý čas aj na diaľku (žil v Londýne). Smer ho vo voľbách 2023 mediálne využil ako spojenca na oslabovanie Republiky. Úspešne. V januári 2025 Bombica po medzinárodnom zatykači eskortovali na Slovensko.

Tlak na väzbu vtedy súd – celkom pochopiteľne – zamietol.

K obratu prišlo až potom, čo Bombic ohlásil zámer chodiť do parlamentu. Ako zástupca verejnosti. To bola pre progresivistov červená čiara. Vnímali to ako hrozbu a neprijateľný precedens. Žiadali, aby údajného „nácka“ Bombica odpratali a strčili do väzby ešte počas vyšetrovania. Uspeli. 

Keďže proces je politicky prepálený a široko sledovaný, straty zrejme nebude mať len Bombic, ale aj druhá strana.

Bombicov obhajca David Lindtner veľmi tvrdo zaútočil na progresívne médiá (Denník N, Sme, Aktuality). Obvinil ich z politického aktivizmu a mediálnej šikany občana Bombica, z porušovania prezumpcie neviny. A nakoniec ich verejne obvinil aj z toho, že slúžia záujmom západných spravodajských služieb.

Keď o tom informoval na Facebooku bloger Pavel Kapusta, jeho status bol rýchlo zmazaný. Zrejme po podnetoch aktivistov na spoločnosť Meta (Facebook). Informovanie o procese má byť selektívne. So zborovým krikom médií a s umlčiavaným obhajcom. 

Takto to vyzerá, keď sú „liberálni demokrati“ v strese. A keď trpia zníženým sebavedomím. 

Problémy iného druhu padajú na hlavu aktivistky Marty Šimečkovej. A tým aj na hlavu jej syna Michala Šimečku a PS.

Audit potvrdil, že občianske združenie Projekt Fórum pracovalo so štátnymi dotáciami protiprávnym spôsobom. Na tú istú vec čerpali dotácie z dvoch alebo aj z troch verejných zdrojov. Išlo o 70-tisíc eur, z ktorých smrdí dotačný podvod alebo neoprávnené čerpanie štátnych financií. 

Šimečková sa bráni, že išlo len o chybu, nedorozumenie. A nikomu vraj nebola spôsobená škoda, lebo jej mimovládny spolok použil každé euro na prospešné účely.

Sú to chabé výhovorky. Škoda predsa vznikla štátu, ktorý za ten istý projekt platil dvakrát. Alebo aj trikrát. Pričom časť duplicitných platieb išla na odmeny pre Šimečkovú a jej spoločníčku (celkovo 45-tisíc eur). A škoda nepriamo vznikla aj tým, ktorí od štátu nedostali ani cent, lebo peniaze neoprávnene zhltol Projekt Fórum.

Navyše, pri niektorých privilegovaných mimovládkach môžeme mať podozrenie, že nešlo o jednorazovú chybu či nepozornosť, ale o program. O zámer nabrať maximum a nepriznávať dvojité preplatenie práce.